blogy logo
login PRIHLÁS SA
BLOG tominko6666
ČLÁNKY
DISKUSIE
SLEDOVAŤ BLOG
Vitajte na mojom blogu
tominko6666



Zlty boh
pridal tominko6666 23.3. 2014 o 16:57

"Ďakujem za zvezenie," poďakoval som furmanovi ktorý ma odviezol na poslednom úseku mojej cesty. Zoskočil som z voza, ktorý bol doplna naložený obilím a dopadol som na zem. Presnejšie by som mal povedať, že som dopadol do hovien, ktoré boli všade na zemi. Možno by som to mohol označiť aj jemnejším slovom, ale skutočnosť nebola jemná. A ja rozprávam tak, ako ma život naučil. Bol som v sračkách obrazne aj doslovne.

 

Musel som napochytro odísť z môjho rodného mesta, kde som zanechal celý svoj doterajší majetok. Vlastne ani nie tak zanechal ako prehral v kockách. Mohol za to môj sklon k nemiernemu pitiu piva. Ostala tam aj žena, mala na sebe krasne letné šaty a lacne kabelky, ktorá tvrdila, že som otcom jej decka. Ktovie, možno som aj bol, ale ak zoberiem do úvahy komu všetkému poslúžila ako podložka na spanie …. Okrem toho som dlhoval určitú sumičku mincí, ktorú som nemohol vrátiť. Preto som si jedného večera zbalil pár kusov šatstva, kus chleba a zmizol som ako zlodej.

Vyučil som sa za zlatníka, takže som si do batôžka pribalil svoje pracovné náradie a vybral som sa na cestu do najbohatšieho mesta v Anglicku, do Londýna. Dúfal som, že sa tu uplatním vo svojom remesle v ktorom som inak bol ozaj dobrý.

A tak som tu stál na okraji trhoviska. Všade okolo boli smeti a odpadky zhnitej zeleniny, jedla, krvi zo zvierat, ktoré mäsiari zabíjali priamo tam, ale aj zvieracie a ľudské výkaly. V porovnaní s tým, čo som dýchal doteraz, bol tu neskutočný smrad.

Ale čo už. Som tu, tak cez to musím nejako prejsť. Keby som bol vtedy tušil, že svoj život v Londýne začnem v špine a že sa dostanem tam kde som dnes, prechádzalo by sa mi cez to oveľa ľahšie.

 

V žalúdku mi od hladu hlasno škvŕkalo, tak som najprv zamieril do najbližšieho hostinca, kde som sa výdatne posilnil jahňacou pečienkou a chlebom. Opýtal som sa hostinského na cestu k najbližšej zlatníckej dielni, ako-tak som si očistil obuv a panske oblecenie a vydal som sa požiadať o prácu.

 

Prešlo niekoľko rokov a všetko v mojom živote sa zmenilo. Už som sa viac nepozastavoval nad špinou a zápachom londýnskych ulíc. Zvykol som si na ulice, ktorých zem bola pokrytá odpadkami z jedla a z domácností, ľudskými aj zvieracími výkalmi, aj rozkladajúcimi sa zvyškami zvierat, ktoré sa len zriedkavo odpratávali. Väčšinou do rieky Temža, ktorá pretekala celým mestom. Človek musel pri chodení po uliciach preukázať značnú šikovnosť, aby sa vyhol týmto odpadkom a nezašpinil si letne cizmy alebo tricka. Tiež som sa naučil dávať si pozor, aby mi niekto nevylial z okna na hlavu obsah nočníka, ak som kráčal príliš blízko múrov. Párkrát som to dostal naplno, než som sa to naučil.

 

Musel som sa takisto nad sebou zamyslieť a odpovedať si na otázku, čo chcem od života. Zmenil som svoj dovtedajší, viacmenej ľahkovážny, postoj a začal som usilovne a naplno pracovať. Niekoľko mesiacov som na skúšku pracoval u majstra zlatníka Sweyna a to iba za stravu a ubytovanie. Aby som mohol účinkovať ako majster zlatník musel som zložiť skúšky pred členmi rady cechu. Keď sa tak stalo, prijali ma ako majstra a začal som pracovať v dielni Beorna, ktorý bol hlavným cechmajstrom. Mnohému ma priučil. Hlavne tomu aké sú v meste pomery, kto a ako riadi obchody, chod mesta, kto ťahá za povrázky z pozadia.

Členovia všetkých cechov mali, okrem svojej práce, pridelené aj rôzne civilné povinnosti, ktoré plnili vo verejnom záujme. Ja som spočiatku musel každý týždeň prechádzať ulicami a dávať pozor, či niekde nevznikol požiar. Striedal som sa pri tom so zástupcami iných remesiel. Starším členom boli prideľované vplyvné a dôležité pozície pri riadení záležitostí mesta. Vedúci delegáti cechov tvorili radu starších mesta a hlavný hovorca sa stával starostom Londýna.

Najmocnejším a najsilnejším so všetkých cechov bol práve ten zlatnícky. Poskytoval členom ostatných združení zlato, ktoré potrebovali pre svoju činnosť a tiež uskladňoval vo svojich kovaných truhliciach ich prebytky.

Keď som pochopil, ako systém funguje, začala lepšia časť môjho života.

 

Každý robíme v živote svoje rozhodnutia. Niekedy sa ukážu ako správne, niekedy naopak. V každom prípade cenou za slobodu prijímať rozhodnutia podľa svojej vôle je to, že nesieme zodpovednosť za dôsledky, ktoré z nich vyplynú.

To najlepšie v mojom živote som urobil jedného krásneho jarného dňa v roku Pána 1040. Vtedy som nemohol tušiť, že bude mať za následok reťaz ďalších, ktoré ma privedú k bohatstvu a moci, akými nedisponuje nikto v dnešnom Anglicku.

 

V to popoludnie som si urobil prestávku v práci na zlatom náramku pre bohatého zákazníka a zašiel som sa občerstviť čašou dobrého piva v hostinci na Gropecunt Lane ktorý bol vychýrený dobrým pivom a dobrou pečienkou. A tiež tým že sa tam schádzali kurtizány tej vyššej úrovne a lovili tam klientov. Uprostred hostinca som zbadal majstra sedlára Tostiga, ako sa s chuťou napcháva pečienkou a bohato ju zalieva pivom. Spolu sme niekoľkokrát prechádzali ulice a dávali pozor, aby nikde nevznikol požiar.

Hneď som sa k nemu priblížil.

"Pozdravujem ťa Tostig. Vyzerá to, že sa ti vydaril dobrý obchod a máš čo oslavovať."

"Prisadni si ku mne, Leotwine, priateľu. Veru vydaril sa. Dostal som zákazku na výrobu piatich tuctov jazdeckých sediel od samotného lorda Godwina. Vynesie mi to peknú kôpku zlatých."

"Tak to sa teším s tebou. Som rád, že sa ti darí."

"Má to ale jeden háčik," pokračoval Tostig. "Nemám dosť peňazí na nákup kvalitnej kože. Preto som chcel ísť za majstrom Beornom, aby som si od neho požičal."

"Majster rád požičia na dobrý účel, ak mu to niečo vynesie. V poslednej dobe ale chorľavie a väčšinu jeho záležitostí spravujem zaňho. Požičia ti koľko potrebuješ, za zvyčajných podmienok. To znamená, že za 100 požičaných pencí v zlate mu o rok vrátiš 106 mincí. Taký je zvyčajný úrok.

Určite ti to vynesie oveľa viac, než ten úrok. Podpíšeš listinu, na ktorej sa zaviažeš vrátiť túto sumu do jedného roka oddnes a je to."

"Prijímam. Zapime teraz túto dohodu dobrým pivom od toho krčmárskeho vydriducha!"

"Ja som to počul!" Nečakane sa ozval tučný a ružovolíci krčmár.

"Ja viem, ty starý medveď, že máš tenké uši. Prines nám ešte dve pinty piva." So smiechom odpovedal Tostig a hodil na stôl niekoľko penny.

 

Urobili sme všetko tak, ako sme sa dohodli. Hneď potom som šiel do izby k majstrovi Beornovi. Našiel som ho oddychovať pri ohnisku. Iba súhlasne prikývol, keď som mu povedal o pôžičke pre Tostiga. Nechcel som ho vyrušovať, preto som sa odobral späť do dielne k svojej práci.

 

Podvečer toho istého dňa som dostal návštevu. Bol to náš starý klient, tkáčsky majster Morcar, ktorý si už niekoľko rokov ukladal u nás prebytky svojich príjmov v zlate. Predtým ho niekoľkokrát prepadli a olúpili o peniaze, ale odkedy ležali v kovanej truhlici pod podlahou našej dielne, nič sa mu nestratilo. Práve naopak. Za každých 100 penny v zlate sme mu vyplácali ročne úrok 3 penny. Väčšinu uložených peňazí si nikdy nepotreboval vybrať.

"Buď pozdravený, Leotwine," pozdravil ma hneď ako vstúpil.

"Zdravím ťa, majster Morcar. Čo dobrého nám prinášaš?"

"Posledné trhy boli pre mňa úspešné, zarobil som pomerne slušné množstvo zlatých, preto ich chcem opäť uložiť u majstra Beorna za zvyčajných podmienok."

"Teším sa s tebou, že sa ti darí. Každý v tomto meste vie, že tvoje látky sú dobre utkané a odev z nich vydrží dlho. Preto kupujú tvoje výrobky, zatiaľčo látky od niektorých iných majstrov vášho cechu sa predávajú menej, aj keď ich dávajú lacnejšie."

Prevzal som od neho peniaze a ako bolo zvykom, napísal som mu potvrdenie nasledujúceho znenia:

"Ja, Beorn, majster cechu zlatníckeho, potvrdzujem týmto úpisom, že som od majstra tkáčskeho Morcara prevzal 100 zlatých mincí. Po predložení tohto úpisu kedykoľvek v budúcnosti vyplatím majstrovi Morcarovi zmienených 100 zlatých a navyše úrok 3 zlaté po uplynutí každého jedného roka od dnešného dňa."

Listinu som opatril Beornovou pečaťou a odovzdal som ju Morcarovi. Po jeho odchode som otvoril padacie dvere do pivnice, ktoré boli v rohu dielne, zišiel som po schodoch dole a vložil peniaze do ťažkej kovanej bedne, ktorá sa zamykala niekoľkými kľúčmi.

 

Majster Beorn nebol na tom so zdravím najlepšie, preto som postupne na seba prevzal takmer všetky povinnosti, ktoré súviseli so zlatníckou živnosťou. Raz za týždeň sme sa stretli v jeho izbe, porozprával som mu, čo sa udialo za posledné dni v obchode, ale aj vonku v meste. On mi zakaždým poskytol neoceniteľné rady a skúsenosti. Rozprával mi o vplyvných ľuďoch, s ktorými prišiel do styku, o ich silných ale aj slabých stránkach. O všetkom, čo sa mi môže v budúcnosti zísť.

Keď sme raz ukončili toto naše pravidelné stretnutie, obrátil sa na mňa unaveným hlasom:

"Ako dlho už u mňa pracuješ? Dva roky?"

"Onedlho to budú tri roky, čo som bol prijatý do cechu."

"Čas plynie rýchlejšie, než voda v Temži. Tri roky nie je veľa, ale mne sa zdá že uplynuli veľmi rýchlo. Musím ti teraz niečo povedať. Dve veľmi dôležité veci. Ale najprv.... Ako vidíš, moje zdravie sa rýchlo zhoršuje a životná sila zo mňa rýchlo vyprcháva. Už tu nebudem dlho."

"Ale majster, takto nehovor! Ty si požiješ ešte veľa rokov a urobíš ešte veľa krásnych vecí zo zlata," snažil som sa utešiť ho, aj keď som videl, že jeho tvár nadobudla sivastý odtieň a sotva dýchal.

"Utešujúce reči si nechaj pre moju manželku! Teraz ma počúvaj! Môj milovaný syn po mne nezdedil talent ani pokiaľ ide o prácu so zlatom, ani pokiaľ ide o obchod. Ty ten dar máš. Si najlepší zlatník, akého som stretol za posledné roky a máš aj dobrého obchodníckeho ducha. Až zomriem, chcem, aby si sa postaral o moju rodinu. Prepíšem na teba celý svoj majetok, celú svoju živnosť, pod podmienkou, že po mojej smrti sa oženíš s mojou manželkou a zabezpečíš môjho syna, aby si sám vybral povolanie, aké sa mu bude páčiť. Nechcem aby zaniklo celé dielo, ktoré som vybudoval. Zariadim aby ťa rešpektovali aj ostatní členovia cechu."

Otvoril som od prekvapenia ústa aby som niečo povedal, ale zastavil ma.

"Ešte niečo. A teraz ozaj počúvaj pozorne. Vieš, že nebohý kráľ Knut Veľký rozdelil krajinu medzi troch silných lordov : Leofrica z Mercie, Siwarda z Northumbrie a Godwina z Wessexu. Godwin je z nich najmocnejší, aj vďaka podpore, ktorú mu poskytuje naše zlato. Po smrti kráľa Knuta sa mal na trón dostať Eduard, ale nevyšlo to a kráľom sa stal Hardicanut, jeho nevlastný brat. Ten je ale chorý a podobne ako ja, tiež už nebude dlho žiť. Je dôležité, aby sa teraz nič nezanedbalo, aby cech naďalej podporoval Godwina a aby Eduard s jeho pomocou získal trón. Takto sa postupne môžeš stať hlavným poskytovateľom zlata pre kráľovský dvor a tým získať vplyv na všetko, čo sa bude diať v hospodárstve, ale aj v politike tejto krajiny. Sám vidíš, že máme väčší zisk z požičiavania peňazí, ktoré tvoríme z nášho zlata, než zo samotnej zlatníckej práce."

Na chvíľu zmĺkol, aby nabral dych a dodal:

"Teraz si to všetko rozmysli. Ale nerozmýšľaj dlho. Neviem, koľko času mi ešte ostáva."

 

Nerozmýšľal som dlho. Beornova manželka Emma bola o niekoľko rokov staršia, než ja. Nebola ani vyslovená krásavica. Ale bola to dobrá a skromná osoba, dobre sa starala o domácnosť a milovala svojho manžela. Keď sa jej človek pozrel do očí, vyžarovala z nich láskavosť, pokoj a pohoda. Ponuku majstra Beorna som prijal. Určite o tom rozprával aj so svojou manželkou, pretože ani ona nenamietala. Bola dosť múdra na to, aby vedela že je to obojstranne prospešná dohoda. Síce medzi nami nebolo to, čo sa dá nazvať láskou, ale ako roky postupovali, vyvinul sa medzi nami hlboký cit vzájomného porozumenia a akejsi príťažlivosti. A okrem toho bola výborná kuchárka a neprekonateľná milenka. Nikdy som neľutoval, že som sa takto rozhodol.

 

Majster Beorn zomrel hneď na jar nasledujúceho roka. Cech zlatníkov mu vystrojil dôstojný pohreb. Na základe jeho odporúčania som na najbližšom zasadaní bol prijatý medzi členov rady, ktorá v podstate riadila činnosť všetkých majstrov zlatníkov. Rada tiež stanovovala podmienky poskytovania pôžičiek a prijímania prebytkov zlata od majstrov iných remesiel do úschovy.

Po dodržaní nevyhnutnej doby smútku som sa s Emmou oženil.

 

V tom čase sa rozmnožili prepady na cestách po celom strednom Anglicku. Bandy lupičov prepadávali a často aj vraždili obchodníkov, keď ich predtým obrali o všetok tovar, hlavne o zlato, ktoré so sebou viezli. Najviac prepadov bolo na cestách, ktoré smerovali na sever, hlavne do Nottinghamu a Warwicku. Obchodníci, ktorí sa vracali z týchto miest, prichádzali o všetky peniaze, ktoré získali predajom svojho tovaru na ich trhoch. Boli radi keď obišli s holým životom.

Postupne sa stalo zvykom, že miesto skutočných zlatých mincí si radšej brali listiny, ktoré potvrdzovali, že uložili určité množstvo zlatých a strieborných mincí u niektorého člena cechu zlatníkov. Keď toto potvrdenie predložili cechu zlatníkov v inom meste, dostali dané množstvo peňazí, ktoré potom mohli použiť na obchodovanie. Keď potom predali všetok svoj tovar, mohli peniaze opäť u nich uložiť a vrátiť sa do Londýna s potvrdením, na základe ktorého im bola vyplatená daná suma. Takto si so sebou mohli brať v hotovosti iba to, čo nevyhnutne potrebovali na cestu, ubytovanie a stravu v hostincoch. Bolo to výhodné pre všetky strany.

 

Opäť som raz po dlhom dni vychutnával pivo v hostinci na Gropecunt Lane, keď sa za mnou ozval známy hlas môjho priateľa, tkáčskeho majstra Morcara:

"Majstrom zlatníkom sa zaiste darí dobre, keď nemusia pracovať, ale môžu sedieť v hostinci a piť pivo!"

Keď sa priblížil k môjmu stolu a zbadal som jeho vysmiatu tvár, odpovedal som takisto so širokým úsmevom:

"Majstri zlatníci pracovali celý deň, až im vyschlo v hrdle, tak si ho musia zvlažiť týmto zlatým mokom! Prisadni si a daj si so mnou."

"Vďačne. Na dlhej ceste, ktorú mám za sebou, som zhltol množstvo prachu, ktoré teraz musím spláchnuť dole krkom."

"Musela to byť vydarená cesta, keď si takej dobrej nálady!"

"Veru aj bola. Vraciam sa z Warwicku. Všetky moje látky som tam predal s dobrým ziskom, výhodne som nakúpil množstvo vlnenej priadze, cesta prebehla bez problémov. Čo viac si môžem priať? Mimochodom, mám ti odovzdať pozdravy od členov zlatníckeho cechu. Mám aj jeden návrh na vylepšenie obchodu, ale o tom ti porozprávam zajtra, keď si prídem k tebe uložiť svoj zisk. Teraz sa zabavme."

 

Na druhý deň, hneď popoludní sme sa stretli v mojej pracovni. Morcar mi predal listinné potvrdenie o uložení 150 zlatých a 230 strieborných mincí v cechu zlatníkov mesta Warwick, čo som hneď pripísal k jeho dobru v účtovnej knihe.

"Včera si spomínal nejaký nápad na zlepšenie obchodu," načal som rozhovor.

"Pravda. Nie je to ani tak môj nápad, ako skôr nápad zlatníckeho majstra Alfreda z Warwicku. Ide o to, že dnes to funguje tak, že ja mám u teba uložené peniaze. Ak ich potrebujem na svoje obchody vo Warwicku, alebo niekde inde, vydáš mi písomné potvrdenie na moje meno a na také množstvo peňazí, aké potrebujem a odpíšeš to z účtovnej knihy. Alfred mi na základe tejto listiny vydá zlaté a strieborné mince v hodnote, akú potrebujem. Po skončení mojich obchodov uložím peniaze zase uňho, on mi vydá písomné potvrdenie na moje meno, ktoré zas ja uložím u teba. Presne, ako som to urobil teraz."

"Presne tak to funguje všade," prerušil som ho. "V čom má spočívať to zlepšenie?"

"Teraz je prijímanie a vydávanie týchto listín a ich výmena za mince, viazané na meno, ktoré je na nich uvedené. Zužuje to možnosti ich využitia na platenie za tovar aj iným osobám. Ak by tieto listiny boli vystavené bez uvedenia mena, ale na ich nositeľa, ktokoľvek by ich mohol predložiť majstrovi zlatníkovi, alebo inému majstrovi ako platbu za tovar. A tento zase ďalej. Kto by chcel mince, mohol by ich vymeniť u zlatníka. Kto by ich nechcel, mohol by ich použiť na úhradu svojich dlhov, alebo nakúpeného tovaru. Všetko by sa zrýchlilo a obchodovanie by bolo oveľa jednoduchšie."

Videl som zmysel v tom, čo mi rozprával. Táto myšlienka nevyzerala zle, ale nemohol som o nej rozhodnúť sám, čo som aj povedal.

"Myslím, že to nie je zlý návrh. Mohlo by to fungovať. Ale dobre vieš, že o tom nemôžem rozhodnúť sám. Navrhnem to na najbližšom stretnutí nášho cechu. V každom prípade budem túto myšlienku podporovať. Teraz si ale poďme vypiť čašu vína. Na budúcnosť obchodu a na naše zdravie."

 

Sedel som v najhonosnejšej izbe môjho domu a oproti mne sedel najmocnejší lord v Anglicku, lord Godwin z Wessexu. Emma vedela, že potrebujeme byť sami a nerušení, preto sa diskrétne vzdialila a upozornila aj služobníctvo. Na stole nám nechala krčah vína a dva zlaté poháre.

"Pravdepodobne vieš, majster Leotwine, že medzi mnou a majstrom Beornom boli dobré vzťahy a dlhodobá spolupráca, osožná pre obe naše strany."

"Viem o tom, lord Godwin. Tesne pred smrťou ma informoval o niektorých záležitostiach. Tiež ma požiadal, aby som ti aj naďalej poskytoval všemožnú podporu."

"Môžem teda rátať s podporou a lojalitou tvojou aj cechu zlatníkov?"

"Nemôžem hovoriť za cech, nie som v jeho čele. No sľubujem ti svoju lojalitu a pomoc."

"Nebuď príliš skromný, majster Leotwine. Síce nie si cechmajstrom ale viem, že tvoj názor je široko rešpektovaný a uznávaný všetkými členmi cechu nielen tu v Londýne ale aj inde. Je len otázkou času, kedy staneš v jeho čele."

"Ďakujem za uznanie. Ak dovolíš, lord Godwin, prejdime teraz k tomu, čo nás zaujíma najviac."

"Výborne. Ako vieš, kráľ Hardicanut už dlho chorľavie. V krajine vládne neporiadok a narastajú rozpory. Je nevyhnutné, aby na trón zasadol nový, silný kráľ. Kráľ, ktorý nastolí poriadok a skrotí odbojných pánov. Kráľ, ktorý bude chrániť záujmy tých, ktorí mu pomohli dostať sa na trón."

"Zrejme máš na mysli Eduarda, Hardicanutovho nevlastného brata. Ten je ale takmer od mladosti v Normandii. Neobávaš sa, že stratil kontakt a podporu anglických lordov, a že nebude chápať realitu v Anglicka?"

"Ak by aj stratil pochopenie reality, postarám sa, aby ho opäť našiel. Kráľ čoskoro zomrie a my musíme byť pripravení. Možno bude treba vyzbrojiť vojsko, a na to bude treba množstvo peňazí."

"Nemaj obavy, lord Godwin, postarám sa, aby cech zlatníkov zhromaždil dostatočnú rezervu v zlate a striebre pre prípad potreby."

 

Netrvalo dlho a mestom kráčal sprievod na čele s kráľom Eduardom a lordom Godwinom po jeho boku. Obyvatelia Londýna zhromaždení v uliciach prevolávali na slávu. Niektorí preto, že vítali nového kráľa, iní preto, že krčmári čapovali pivo zdarma. Londýnske cechy to ani nestalo veľa peňazí.

 

Korunovácia nového kráľa mala aj jednu nečakanú, ale o to viac vítanú stránku. Aby sa kráľovský sprievod nemusel predierať cez hromady špiny a odpadkov v uliciach, cechy najali a zaplatili čističov, ktorí mali vypratať mesto. Aby to vôbec boli ochotní robiť, dostali zaplatené viac, než bol bežný plat robotníka. Všetci boli natoľko spokojní, že sa táto práca stála pravidelnou a mesto zamestnalo čističov ulíc natrvalo.

 

V krajine sa istý čas žilo pokojnejšie. Lord Godwin upevnil svoju moc aj tým že svoju jedinú dcéru Edith vydal za kráľa Eduarda. Povrávalo sa, že bol jediný, kto sa z tohto manželstva tešil.

 

Aj ja som mal dôvod tešiť sa. A nielen jeden.

Dva mesiace po korunovácii kráľa som bol zvolený za cechmajstra cechu zlatníkov v Londýne. A mesiac na to mi Emma porodila prvého syna, ktorému sme dali meno Henry. Na hostine, ktorú som usporiadal pri príležitosti jeho krstu sa zišlo veľa pozvaných hostí. Krstným otcom mu bol môj dobrý priateľ Morcar, majster cechu tkáčskeho.

"Pripíjam na zdravie tvojho syna Henryho! Nech z neho vyrastie dobrý a úspešný človek. Bohatý a mocný ako jeho otec! A nech neostane jedináčikom!"

"Ďakujem v mene Henryho za tvoje srdečné prianie, Morcar. Budem sa aj naďalej v tomto smere snažiť. Ale na tvojich sedem detí to asi nedotiahnem!" Odpovedal som mu v dobrom rozpoložení.

Ostatní hostia začali takisto dvíhať čaše a pripíjať na zdravie moje, na zdravie Emmy, na zdravie Henryho. Keď došli k prípitku na zdravie kráľa Eduarda, boli už všetci v značne povznesenej nálade.

"Na zdravie nášho nábožného kráľa Eduarda!"

Tostig, teraz už cechmajster cechu sedlárov sa ku mne naklonil, z úst mu páchli zvratky, a posmešne dodal:

"A na zdravie jeho neuspokojenej kráľovnej Edith! Veru, veru! Náš kráľ sa viac venuje rozširovaniu kláštorov, než rozširovaniu nôh svojej ženy. Ak to tak pôjde ďalej, milá kráľovná si rýchlo nájde náhradu, ktorá jej zahreje posteľ. Na dvore sa pohybuje dosť tých normandských capov, ktorí by sa najradšej vopchali kráľovi do zadku a kráľovnej z tej druhej strany!"

Našťastie nepokračoval, lebo sa zviezol rovno pod stôl. Dal som sluhom pokyn, aby ho odniesli do inej izby a uložili do postele. Nebolo vhodné počúvať pri slávnostnom stole takéto reči.

 

Bohužiaľ netrvalo dlho a na jeho slová došlo.

Lord Godwin a jeho syn Harold ťažko niesli vplyv a obľúbenosť kráľových normandských priateľov a využívali každú príležitosť, aby im podrazili nohy. Aby im to kráľ vrátil, vynadal svojej žene, obvinil ju pred dvoranmi z nevery a vyhnal ju do kláštora.

Tým začalo ďalšie obdobie rozbrojov, ktoré, chvalabohu, nijako nepoškodilo záujmy cechu zlatníkov. Požičiavali sme všetkým zúčastneným stranám.

Aby kráľ čo najviac nahneval lorda Godwina, menoval za arcibiskupa z Canterbury svojho normandského priateľa Roberta Champarta, ktorý bol londýnskym biskupom. To Godwina tak vyviedlo z miery, že sa pokúsil o vzburu proti kráľovi, lenže neuspel a musel ujsť z Anglicka. No o rok sa vrátil aj s veľkou armádou, získal značnú podporu a preto ho Eduard musel vziať na milosť. Všetko sa, chvalabohu, vrátilo do starých koľají.

 

Polroka po týchto udalostiach som bol predvolaný pred kráľa.

 

Kľačal som pred kráľom na pravom kolene a čakal som, kým sa ozve a objasní, prečo som tu.

"Vstaň, majster Leotwine. Asi netušíš, prečo som ťa sem zavolal."

"Nie, pane, netuším."

"Rozhodol som sa vybudovať niečo, čo ma pretrvá, čo bude naveky pamiatkou na moju vládu. Mal som v úmysle vybudovať v Londýne nový, veľkolepý chrám nášho Pána, ale bolo rozhodnuté že na území mesta sa nesmie stavať ďalší Boží dom. Rozhodol som sa teda, že ho vybudujem na západ od mesta na ostrove Thorney, kde už niekoľko rokov rozširujem opátstvo svätého Petra. Na jeho mieste chcem postaviť nový, západný chrám. Kráľovská pokladnica ale nepostačuje na financovanie celej stavby, preto ťa chcem požiadať o zabezpečenie dostatku peňazí na dobudovanie chrámu. Presnú sumu ti povie hlavný staviteľ chrámu. Navštívi ťa a všetko s tebou dohodne."

"Veličenstvo, s radosťou poskytnem všetko, čo je potrebné pre naplnenie takej ušľachtilej myšlienky," ubezpečil som kráľa, ale vlastne som ani netušil, o čom hovorím.

 

Návšteva staviteľa o niekoľko dní a suma, ktorú žiadal na dostavbu chrámu, mi spôsobili obrovský problém. Niekoľko nocí som nespal ale potom, uprostred noci, som sa prebral, ako osvietený vyššou mocou. Zbehol som do pracovne, všetko som na papieri prerátal a rozhodol som sa ešte v ten deň zvolať vedúcich delegátov cechu na dôverne stretnutie.

 

Keď som im zrekapituloval moje stretnutie s kráľom, predložil som im svoj návrh, podložený prepočtami.

"Požadovaná suma niekoľkonásobne prevyšuje množstvo zlata, ktoré, podľa môjho odhadu, majú vo svojich pivniciach naši členovia. Všetci vieme, že spôsob poskytovania pôžičiek vystavením listinného potvrdenia o pôžičke na nositeľa listiny priniesol veľké zjednodušenie a urýchlenie obchodu. Nielen nám ale aj všetkým ostatným. Takmer každý dnes prijíma tieto listiny ako platbu za svoj tovar, lebo vie, že si ich u nás môže kedykoľvek vymeniť za zlaté alebo strieborné mince. A tiež vieme, my tu zídení, že iba malá časť tých, ktorí v našich pivniciach uložia svoje zlato, požaduje toto zlato späť v krátkej dobe a v plnej výške. Ak niekto uloží u nás svoje zlato, dostane za to úrok 3 zo 100 uložených zlatých. Ak niekomu požičiame v listinnej forme týchto 100 zlatých, zaplatí nám za to 6 za 100 požičaných zlatých. Zlato ale ostáva u nás a my ho môžeme požičať niekomu, kto potrebuje požičať menej. Alebo sa môže stať že si časť z neho príde zobrať ten, kto ho u nás uložil."

"To nám je všetkým jasné,"ozval sa majster Richard. "Ale nikdy nedáme dohromady takú sumu v zlate. Ibaže by sme …."

nedopovedal a pozrel sa na mňa ako niekto, koho práve osvietil Duch Svätý.

Dokončil som zaňho:

"Ibaže by sme kráľovi poskytli požadovanú sumu v listinnej forme na nositeľa. Tieto potvrdenia môžu slúžiť na úhradu všetkých nákladov na dostavbu chrámu, pretože ich budú prijímať členovia všetkých cechov v Londýne, aj inde, ako úhradu za dodaný tovar, alebo prácu. A ak ich niekto bude chcieť vymeniť za zlaté mince budeme pripravení.

Zistil som že v priebehu rokov si tí, ktorí u nás uložili svoje zlato, vybrali späť menej než jednu desatinu, zvyšok nechali prinášať úrok. Každých u nás uložených sto zlatých môžeme takto požičať desaťkrát a získať tak desaťkrát šesť zlatých, miesto šiestich. A kráľ bude spokojný lebo bude môcť vybudovať svoj chrám. A naše vrecká sa budú plniť rýchlejšie. Spokojnosť na všetkých stranách!"

 

 

Kráľ Eduard Vyznávač vybudoval svoj Západný chrám. Westminster bol vysvätený na Vianoce v roku 1065.

A vznikol zárodok súčasných bánk a spôsob, ako tvoriť peniaze z ničoho.



Prístupov 2448
Kvalita článku
hlasov 0

PRÍSPEVKY
SLEDUJETE
Prosím prihláste sa pre možnosť pridania komentáru.
Prihláste sa, alebo použite facebook login facebook login
ĎALŠIE ČLÁNKY V BLOGU
Triky obchodnikov..
[ 27.4.2014] (príspevkov 1)
Mame toho dost!
[ 23.4.2014] (príspevkov 2)
Prvy den v Londyne
[ 20.4.2014] (príspevkov 0)
Smer Toronto
[ 15.4.2014] (príspevkov 0)
Reklamny natlak v telke
[ 6.4.2014] (príspevkov 3)
Dalsia skvela misia
[ 30.3.2014] (príspevkov 1)
Zlty boh
[ 23.3.2014] (príspevkov 0)
Budu mat domace 3d tlaciarne uspech?
[ 18.3.2014] (príspevkov 0)
Ako vyriesit romsku otazku?
[ 14.3.2014] (príspevkov 7)
Zbavit sa zlozvyku
[ 13.3.2014] (príspevkov 0)